PERMANETNÁ FORMÁCIA ABSOLVENTOV TEOLOGICKÝCH FAKÚLT
Dr.h.c. prof. PhDr. Pavol Dancák, PhD.
TÉMA IV: ETIKA A SOLIDARITA AKO NÁDEJ
Solidarita je dobrovoľná súdržnosť, vzájomná pomoc a podpora, ktorá presahuje rámec partikulárnych skupín
a smeruje k univerzálnemu horizontu ľudskej rodiny. Tischner reaguje na skúsenosť totalitarizmov a na súčasnú krízu
nádeje, v ktorej človeka ohrozujú strach, izolácia a ústup do „úkrytov“. Nádej je perspektívou „niečoho lepšieho“, ktorá
v spojení so solidaritou uvoľňuje tvorivé sily jednotlivca i spoločenstva. Najhlbšou formou solidarity je „solidarita svedo-
mia“ ako etická väzba založená na pravde, zodpovednosti a schopnosti byť „pre druhého“.
V značnej časti moderného sveta nádej prechádza krízou, ale pre Tischnera je rozhodujúcou kategóriou filozofické-
ho aj spoločenského obrodenia. Na základe skúseností s nacizmom a komunizmom analyzoval zlo totalitných režimov
tak, aby bolo možné naznačiť perspektívy oslobodenia. V kniha Świat ludzkiej nadziei sa metodologicky opiera o fenome-
nológiu a príbuzné prúdy filozofie dialógu a hermeneutiky a zdieľa presvedčenie blízke aj Wojtyłovi, že porozumenie člo-
veku a náboženstvu sa musí začať pri subjekte konkrétnej skúsenosti, teda nie pri človeku ako „súčasti kozmu“. Tischner
sa inšpiroval aj Schelerom, Heideggerom, Levinasom, Marcelom či Ricœurom, aby obnovil reálnu nádej spoločnosti
v perspektíve slobody a viery.
Nádej je základná skúsenosť i hodnota, ktorá umožňuje vidieť pravdu o človeku, kresťanstve a svete. V nádeji sa
odhaľuje axiologická dimenzia existencie, totiž že človek je bytosť orientovaná na zmysel a dobro. Marcel pripomína, že
nádej sa rodí zo skúšky a z istej formy „otroctva“ (choroba, vyhnanstvo, bezmocnosť), pričom v technicky komfortných
spoločnostiach môže nádej slabnúť a s ňou aj duchovný život. Nádej predpokladá vnútornú slobodu a v každej situácii
predpokladá možnosť „lepšieho východiska“. Umožňuje hrdinstvo, ktoré sa uskutočňuje v prítomnosti, v rozhodnutí „tu
a teraz“, ktoré môže zahŕňať aj prijatie utrpenia. Nádej nadobúda vrchol v kresťanstve, ktoré ohlasovaním vzkriesenia
ukazuje za empiricky možný horizont, pričom sa nejedná o únik reálneho života, ale o výzvu premieňať ju na skutok
milosrdenstva, na skutok prekonávajúci logiku odplaty.
Solidarita znamená dobrovoľnú a recipročnú súdržnosť, ktorá sa neredukuje na právny záväzok. Je morálnou výzvou,
najmä voči znevýhodneným, a zároveň zodpovednosťou za celok, za spoločenstvo, svet, „zem“. Durkheimovo chápanie
solidarity ako morálneho správania podčiarkuje, že morálka je to, čo nás núti počítať s druhými a prekračovať egoizmus.
Tischner interpretuje solidaritu evanjeliovo, teda byť solidárny znamená „niesť bremeno druhého“. Solidarita sa ukazuje
vtedy, keď človek rozpozná svoje prepojenie s inými. Základ solidarity však nie je voľajaká sentimentalita, ale pravda
a spravodlivosť. Solidarita sa nedá vynútiť násilím, lebo vzniká z povinnosti, ktorá sa rodí v svedomí a buduje spoločen-
stvo. Nejde o hotovú teóriu, ale skôr o ideu, o „svetlo“, ktoré osvetľuje priestor života, no nedá sa vyčerpať definíciou.
Tischnerova „etika solidarity“ je vlastne etikou svedomia. Človek môže dôverovať druhému, ak verí, že v ňom je čosi
stabilné, čo nezrádza, a tým je svedomie, pričom podmienkou svedomia je vôľa mať svedomie. Solidarita sa rodí v dialógu,
ktorého témou je zbytočné utrpenie spôsobené človekom. Reč solidarity nie je jednoduchá sťažnosť, ale je to svedectvo
o zranenej hodnote a zároveň prísľub nápravy a to aj na politickej úrovni. Úlohou politiky je organizovať verejný priestor
tak, aby si ľudia nespôsobovali zbytočné utrpenie a vytvárať priestor pre dialóg, ktorý si vyžaduje reciprocitu, kde pravdu
o sebe spoznávam „z perspektívy druhého“.
Človek bez uvedomenia si existencie druhého človeka, by nemohol mať istotu o tom, kto je, nenašiel by celú pravdu
o svojej existencii a neobjavil by ani rozsah celej svojej zodpovednosti za svoju existenciu aj za existenciu iných. V storočí,
v ktorom človek sa stal vrahom človeka, Tischner optimisticky hlása, že „zo skúsenosťou druhého človeka cez prizmu
hodnoty sa nerozlučne spája prežívanie nádeje. Stále je tak, že alebo ja odporúčam druhému akúsi hodnotu k realizácii
a mám nádej, že druhý prijme moju propozíciu, alebo druhý odporúča mne niečo podobné, živiac voči mne podobnú
nádej“. Všetko ľudské konanie má svoje miesto v kultúre a obe na seba vzájomne pôsobia. Primerané utváranie kultúry
vyžaduje zapojenie celého človeka, ktorý v nej rozvíja svoju tvorivosť, svoju inteligenciu a svoje poznanie sveta a ľudí.
Okrem toho vnáša do nej svoju schopnosť sebaovládania, osobnej obety, solidarity a ochoty podporovať spoločné dob-
ro. Človek dozrieva odpoveďou na výzvu hodnôt. Etika podľa Tischnera je gramatikou medziľudských vzťahov.
LITERATÚRA:
DOBRZAŃSKI, D.: Zasada solidarności. Studium z filozofii społecznej. Poznań: Wydawnictwo Naukowe UAM, 2013.
MARCEL, G.: Structure of Hope. Translated by David-Louis Schindler, Jr. Communio 23 (1996): 604–611.
JAGIEŁŁO, J.: Problematika nadziei w współczesnej filozofii człowieka. Kieleckie Studia Teologiczne 3 (2004): 49–68.
TAYLOR, CH.: Several reflections on the theme of Solidarity. Znak 543 (2000), 24–34.
TARNOWSKI, K.: Józef Tischner – niezastąpiony filozof nadziei. Accessed July 13, 2025. http://www.tischner.org.pl/ka-
rol-tarnowski/tischner-niezastapiony-filozof-nadziei.
TISCHNER, J.: Etyka solidarności. Kraków: Znak, 1981.
TISCHNER, J.: Solidarność sumień. Kazanie wygłoszone na Wawelu dnia 19 X 1980 r. Tygodnik Powszechny 43(1980): 1.
TISCHNER, J.: Solidaryzacja i problem ewolucji świadomości. In Studia z teorii poznania i filozofii wartości, edited by Wła-
dysław Stróżewski, 91–102. Wrocław: Zakł. Nar. im. Ossolińskich, 1978.
TISCHNER, J.: Myślenie według wartości. Kraków: Znak, 2000.
TISCHNER, J.: Świat ludzkiej nadziei. Kraków: Znak, 1994.
REMBIERZ, M.: Nadzieja – transcendencja – paideia. O perspektywach nadziei i pedagogii nadziei w kontekście (przekraczania)
ludzkiej niedoskonałości. Świat i Słowo 1(2016): 13–38.
ZUZIAK, W.: W poszukiwaniu wolności – między J. Nabertem i J. Tischnerem. In Pytając o człowieka, edited by Władysław
Zuziak, 43–60. Kraków: Wydawnictwo Znak, 2001.