PERMANETNÁ FORMÁCIA ABSOLVENTOV TEOLOGICKÝCH FAKÚLT
Dr.h.c. prof. PhDr. Pavol Dancák, PhD.
TÉMA III: O FILOZOFICKEJ REFLEXII NÁBOŽENSTVA
Filozofia sa v dejinách ľudského myslenia javí ako intelektuálne úsilie o uchopenie základu skutočnosti. Preto sa
spravidla neuspokojí iba s „horizontálnym“ opisom sveta, ale otvára aj „vertikálnu“ dimenziu zmyslu, transcendencie
a ultimátnych dôvodov. Náboženstvo v tomto horizonte vystupuje ako mimoriadne mocný kultúrny a spoločenský
činiteľ. Dokázalo integrovať spoločenstvá, formovať civilizácie, sprostredkovať skúsenosť pokoja i „svätého nepokoja“
a zasahovať do jadra etických i existenciálnych rozhodnutí človeka. V tejto súvislosti Hlinka vystihuje vzťah náboženstva
a kultúry tvrdením: „Kult je dušou kultúry.“
Náboženské myslenie bolo témou filozofickej reflexie už od predsokratovcov a postupne dalo vznik filozofii nábo-
ženstva. Tá skúma náboženstvo ako sociálny, kultúrny, psychologický a duchovný fenomén, teda jeho pôvod, štruktúru,
jazyk, skúsenosť, dejinné formy a spoločenskú funkciu. Takto koncipovaná filozofia náboženstva má často „externý“ cha-
rakter, nakoľko je filozofovaním o náboženstve. K hlbšiemu porozumeniu však patrí „interná“ perspektíva, teda reflexia
z náboženstva, v ktorej sa ukazuje organický prechod k teológii ako ku komplexnejšiemu typu poznania. Tým sa zároveň
vyjasňuje pozícia náboženstva a filozofie. Náboženstvo sa od filozofie zásadne líši, no filozofická reflexia sa v určitých
bodoch prirodzene dotýka teologických otázok.
Komplikovanosť tejto reflexie sa zvyšuje tým, že filozofia i náboženstvo zdieľajú viacero spoločných čŕt. Obe sa
usilujú o holistický výklad človeka a sveta, pýtajú sa na posledný zmysel a na to, čo nazývajú Bohom a Absolútnom. Ich
otázky sa nekončia pri opise prírody ani pri analýze poznania, ale dotýkajú sa života, hodnotovej orientácie a existenci-
álnej situácie človeka.
Novoveká filozofia, najmä racionalizmus a empirizmus, chcela dosiahnuť jasné a nepochybné poznanie podľa vzoru
matematiky a prírodných vied. Dôsledkom bolo sebazúženie filozofie na epistemológiu a marginalizácia metafyzických
otázok ako „neriešiteľných“. Ukázalo sa však, že takýto antimetafyzický program nedokáže eliminovať fundamentálne
otázky pôvodu, cieľa, zla, nekonečna a zmyslu. Už Pascal kritizoval minimalistickú ambíciu filozofie a trval na tom, že člo-
vek sa týchto otázok nemôže vzdať, lebo bez nich nedosiahne ani skutočné kognitívne uspokojenie.
V 19. a 20. storočí dochádza k obnoveniu metafyzickej potreby, či už v pozitívnej náboženskej inšpirácii, alebo
v spore s náboženstvom. Náboženský horizont sa pritom ukazuje ako „zásobáreň“ základných otázok. Zároveň súčasné
myslenie čelí pokušeniu scientizmu, ktorý z úspechov vedy robí ideológiu. Peacocke pripomína, že ani rozsiahle poznanie
fyzikálneho a biologického sveta nevysvetľuje samotný fakt subjektivity a štruktúru prežívanej osobnej skúsenosti. Re-
dukcionizmus („človek nie je nič viac ako…“) Frankl považuje za nebezpečnú generalizáciu, ktorá ochudobňuje ľudský
zmysel a dôstojnosť. Ján Pavol II. dopĺňa, že hľadanie pravdy otvára „prístup k Tajomstvu“.
Otázka Boha sa v dejinách myslenia často spája s apofatickou tradíciou, podľa ktorej Boh je radikálne „iný“ a presa-
huje naše pojmy, preto sa náš jazyk musí korigovať vedomím vlastných limitov. Akvinský zdôrazňuje, že Boha nemožno
„pochopiť, čo to je“, no analógia umožňuje o ňom pravdivo hovoriť bez zámienky na úplnú uchopiteľnosť. Wittgen-
steinova raná pozícia pripomína hranice zmysluplného jazyka, no zároveň naznačuje, že najdôležitejšie pre ľudský život
presahuje to, čo možno jednoducho „vypovedať“. Rahner potom zdôvodňuje možnosť reči o Bohu skúsenosťou slo-
body a otvorenosťou ducha pre nepodmienený horizont. Takáto reč však predpokladá vieru a nikdy sa neuzatvára do
definitívneho poznania.
V sociálnom priestore sa od 70. rokov 20. storočia pozoruje revitalizácia religiozity: nové hnutia, denominácie,
prebudenia, ale aj fundamentalizmy. Desekularizačné trendy ukazujú, že modernizácia automaticky neznamená „koniec
náboženstva“, ba dokonca podľa Habermasa vedú nás do doby postsekularizmu. Ako pripomína Halík, únava z tradičných
foriem nemusí viesť k ateizmu, ale k difúznej religiozite či náhradným spiritualitám. Preto filozofická otázka Boha ostáva
aktuálna a musí sa začať pri človeku v jeho svete, pri otázke zmyslu, hodnotách a „podstatnej transcendencii“ ľudskej
existencie.
LITERATÚRA:
CORETH, E.: Boh vo filozofickom myslení. Bratislava : Serafín, 2008.
FRANKL, V.E.: Vůle ke smyslu. Vybrané přednášky o logoterapii. Brno : Cesta, 1994.
HALÍK, T.: Vzýván i nevzýván. Evropské přednášky k filosofii a sociologii dějin křesťanství. Praha : Lidové noviny, 2004.
HLINKA, A.: Cesty k nekonečnu. Rím : SÚSCM, 1970.
HRUŠKA, D.: Premeny náboženského myslenia v situácii konca veľkých metafyzických narácií. In: DANCÁK, P. A kol. D.:
Súčasné premeny náboženského myslenia. Prešov : PU GTF, 2013.
JÁN PAVOL II.: Fides et ratio. Bratislava : SSV, 1998.
PAUER, J.: Náboženstvo v časoch bez Boha. In: Filozofia roč. 53, č.2, s. 107.
PEACOCKE A.: Teológia pre vedecký vek. Bratislava : Kalligram, 2009.
REMBIERZ, M.: Religia i teologia jako kontext uprawiania filozofii. In: DRONZEK, J. (Ed.): Boh vo filozofii 20. storočia. Košice
: KU TF, 2008, s. 124 – 140.
ROJKA, Ľ.: Filozofická teológia. Bratislava : TF TU, 2007.
ŠOLTÉS, R., DEMETER, M.: Úvod do fenomenológie náboženstva vo filozoficko-teologických súvislostiach. Prešov : GTF PU,
2013, s. 107–108.