PERMANETNÁ FORMÁCIA ABSOLVENTOV TEOLOGICKÝCH FAKÚLT
Dr.h.c. prof. PhDr. Pavol Dancák, PhD.
TÉMA I: INTEGRÁLNA EKOLÓGIA
Ekofilozofia predstavuje filozofickú reflexiu ekologickej situácie človeka a sveta, ktorá prekračuje hranice čisto
empirických opisov environmentálnych problémov a smeruje k ich ontologickým, antropologickým, etickým, politickým
aj teologickým základom. Jej východiskom je presvedčenie, že ekologická kríza nie je len súborom čiastkových porúch
v biosfére, ale symptóm hlbšieho narušenia vzťahu medzi človekom, prírodou a zmyslom ľudského pobytu na Zemi.
Ekofilozofia skúma nielen to, čo sa deje s ekosystémami, ale primárne sa koncentruje na to, prečo sa to deje, čo umožnilo
vzniku vedotechnickej mentality, ktorá, v ktorej sa príroda redukuje na zásobáreň surovín. Takýto spôsob uvažovania
odhaľuje spirituálno-existenciálny rozmer, v ktorom ide o obnovu vnímavosti toho, čo presahuje ľudskú utilitárnu per-
spektívu, pričom v duchu knihy Genezis zdôrazňuje úctu, vďačnosť a pokoru pred Absolútnom, ktorého povaha zostáva
zahalená tajomstvom.
Pojem „integrálna ekológia“ sa objavil v diskusiách o morskej biológie v druhej polovici 20. storočia. Týmto poj-
mom Hilary Moore označila požiadavku „rozšírenia tradičných vedeckých chápaní ekológie“. K prehĺbeniu integrálneho
uchopenia ekológie významne prispela Rachel Carson v práci Tichá jar s tézou, že v v prírode nič neexistuje osamote.
Následne rozvinula obraz vegetácie Zeme ako „súčasti siete života“, v ktorej sú vzťahy medzi rastlinami a pôdou, ako aj
medzi rastlinami a zvieratami „intímne a nevyhnutné“. Hoci jej bezprostredným cieľom bola kritika škôd spôsobených
chemickými pesticídmi, jadrom jej analýzy je kategória interdependencie ekosystémových prvkov, teda horizont, ktorý
sa stal významnou konštitutívnou zložkou teologických interpretácií integrálnej ekológie.
Do teologickej oblasti vstupuje termín integrálna ekológia koncom 20. storočia predovšetkým prostredníctvom Leo-
narda Boffa volajúceho po integrálnej ekológii, ktorá by dokázala počuť plač Zeme a spojiť ho s plačom chudobných a tak
prekročiť redukciu ekologickej otázky na čisto prírodovednú problematiku. Boff v kontexte prehlbujúcej sa krízy opisuje
rodiacu sa paradigmu postavenú na novej citlivosti voči planéte ako celku. Holistický obrat má zároveň kritický rozmer
odmietajúci moderné binárne delenia sveta na materiálny a duchovný, oddelenie prírody a kultúry, človeka a sveta, rozu-
mu a emócie, ženy a muža, Boha a sveta. V tomto zmysle je integrálna ekológia koncipovaná ako protiváha partikularizácie
poznania a ako pokus vytvoriť novú alianciu medzi ľuďmi a prírodou v rámci jednej planetárnej komunity. Boff svoju
charakteristiku paradigmy rozvíja pomocou pojmov ako celistvosť, rozmanitosť, interdependencia, prepojenosť, zdieľaný
osud, vzťahovosť, komplexnosť, tvorivosť, komplementarita, reciprocita, kozmické spoločné dobro, entropia, interiorita
a holistická ekologická dispozícia. Na rozdiel od analytického, fragmentujúceho a diskontinuálneho štýlu moderného
myslenia presadzuje myslenie holistické, ktoré vidí celok nie ako jednoduchý súčet častí, ale ako organickú vzájomnú
závislosť všetkých prvkov.
Rozhodujúci impulz pre súčasnú teologickú recepciu integrálnej ekológie predstavuje encyklika Laudato Si’ (2015).
Pápež František v nej kladie integrálnu ekológiu do centra reflexie o tom, ako adekvátne uchopiť sociálno-ekologickú
krízu v jej celistvosti. Štvrtú kapitolu uvádza: „Keďže všetko je úzko spojené a súčasné problémy si vyžadujú pohľad, ktorý
berie do úvahy všetky aspekty svetovej krízy, navrhujem, aby sme sa teraz zastavili a uvažovali o jednotlivých prvkoch
integrálnej ekológie, ktorá obsahuje ľudské i sociálne rozmery“ (137).
Encyklika neposkytuje definíciu integrálnej ekológie v striktne konceptuálnom zmysle, ale načrtáva rámec, v ktorom
sa prepojenosť a vzájomná závislosť rozpoznávajú naprieč sociálnymi, environmentálnymi, biologickými, ekonomický-
mi, politickými, duchovnými, kultúrnymi, vzdelávacími, vedeckými a technologickými dimenziami reality. Normatívnym
jadrom integrálnej ekológie je integrovaný prístup, ktorý odmieta chápať ekologickú a sociálnu krízu ako dva separátne
problémy: „Neexistujú dve oddelené krízy, teda kríza životného prostredia a kríza spoločenská, ale je len jedna a komplexná spo-
ločensko-environmentálna kríza. Smery riešenia si vyžadujú integrálny prístup v boji proti chudobe, v navrátení dôstojnosti vylúče-
ným osobám a v starostlivosti o prírodu“ (139). Z tohto vyplývajú metodologické konzekvencie: „Špecializácia, ktorá je vlastná
technológii, značne sťažuje celkový pohľad. Fragmentácia poznania spĺňa svoju funkciu, keď treba dosiahnuť konkrétne aplikácie,
ale často vedie k strate zmyslu pre celok a vzťahy medzi vecami, pre široký horizont a zmysel, ktorý sa stáva irelevantným. Tá istá
skutočnosť bráni hľadať vhodné cesty na riešenie tých najzložitejších problémov súčasného sveta, predovšetkým tých, ktoré sa tý-
kajú životného prostredia a chudobných a ktorým nemožno čeliť len z jedného uhla pohľadu alebo jedného druhu záujmov. Veda,
ktorá chce ponúknuť odpovede na veľké otázky, musí nevyhnutne brať do úvahy všetko, čo prinieslo poznanie v iných oblastiach
poznania vrátane filozofie a sociálnej etiky (110). Fragmentácia a špecializácia poznania prináša presnosť, ale zároveň často
vedie k strate zmyslu pre celok a vzťahy medzi vecami. Preto pápež František vyzýva osobitnému spôsob pozerania sa na
veci, spôsob myslenia, politiku, vzdelávanie, životný štýl a spiritualitu tak, aby spolu vytvárali odpor voči technokratickej
paradigme. Interdisciplinarita sa pritom nechápe ako dekoratívna pluralita, ale ako podmienka porozumenia, kde žiadne
odvetvie vedy ani žiadna forma múdrosti nemôže zostať bokom, a to zahŕňa aj náboženstvo a jeho vlastný jazyk. Táto
téza má dvojitý účinok. Na jednej strane legitimizuje rastúcu prítomnosť teológie v ekologickej diskusii a na druhej stra-
ne kladie na teológiu požiadavku, aby opustila sebestačnú uzavretosť a vstúpila do konkrétnych, zdieľaných problémov
sveta. Aj preto pápež František varuje pred teológiou vyčerpanou akademickými spormi alebo pred teológiou, ktorá po-
zoruje ľudstvo zo skleneného zámku. Katolícka cirkev je otvorená dialógu s filozofickým myslením a od teológie požaduje,
aby rozvíjala prax v prepojení s konkrétnymi súčasnými problémami.
LITERATÚRA:
BOFF, L.: Cry of the Earth, Cry of the Poor. Translated by Philip Berryman. Maryknoll : Orbis Books. 1997.
BRIOLA, L.: The Eucharistic Vision of Laudato Si’: Praise, Conversion, and Integral Ecology. Washington, DC: The Catholic Uni-
versity of America Press, 2023.
CARSON, R.: Silent Spring. Boston : Houghton Mifflin, 2002
FRANTIŠEK. Laudato si’. Konferencia biskupov Slovenska, 2015. https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlase-
nia/p/dokumenty-papezov/c/encyklika-laudato-si (18.5.2025
OJEIFO, O. O.: Integral Ecology as Theology and Ethics of “Place”.2025.
Religions 16(2025): 659. https://doi.org/10.3390/rel16060659