PERMANETNÁ FORMÁCIA ABSOLVENTOV TEOLOGICKÝCH FAKÚLT
doc. ThDr. Marcel Mojzeš, PhD.
TÉMA V: LITURGIA A MISIA
ÚVOD
Skúsenosť stretnutia so živým Kristom pri vysvetľovaní Božieho slova a pri lámaní chleba nemohla nechať emauzských
učeníkov ľahostajnými. „Ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema“ (Lk 24, 33), aby svedčili ostatným apoštolom
o stretnutí so vzkrieseným Kristom, kedy im „horeli srdcia“. Podobne aj naše liturgické slávenia nemajú svoj cieľ sami
v sebe, len aby sme povedali ako apoštol Peter na hore Tábor: „Pane, dobre je nám tu“ (Mt 17, 4). Byzantská liturgia nás
pozýva ohlasovať túto skúsenosť aj iným: „V pokoji sa rozíďme.“ Ľud odpovedá: „V mene Pánovom.“. Podobne aj záver
latinskej svätej omše „ite, missa est“ neznamená, že omša sa už skončila, ako podotýka profesor A. Akimjak. Pápež Bene-
dikt XVI. vo svojej posynodálnej apoštolskej exhortácii Sacramentum caritatis (2010) hovorí, že „v tomto pozdrave máme
možnosť zachytiť vzťah medzi slávenou omšou a kresťanským poslaním vo svete. V dávnej minulosti ʼmissaʽ znamenala
jednoducho ʼprepustenieʽ. Avšak v kresťanskom používaní nachádzal tento výraz čoraz hlbší význam. Výraz ʼdimissioʽ sa
v skutočnosti premenil na ʼmissioʽ. Tento pozdrav vyjadruje synteticky misijnú povahu Cirkvi.“
Emauzskí učeníci svedčia o stretnutí so živým Kristom
Skúsenosť učeníkov so vzkrieseným Ježišom Kristom bola pre nich tak silná, že „ešte v tú hodinu vstali (gr. anastantes)
a vrátili sa do Jeruzalema“ (Lk 24, 33). Toto stretnutie so živým Kristom spôsobí obrátenie nielen ich cesty, ale celého ich
života. Oni sami, skrze stretnutie s Kristom majú účasť na jeho živote a zmŕtvychvstaní. Evanjelista Lukáš zrejme zámer-
ne použil sloveso anistemi, od ktorého je odvodené aj slovo anastasis – vzkriesenie. Teda doslova by sa dalo povedať, že
učeníci sa vydali na cestu do Jeruzalema už ako „vzkriesení“ (gr. anastantes), ktorí spolu s Kristom vstali z mŕtvych. Ako sa
spieva v byzantskom kánone Paschy, ktorého autorom je sv. Ján Damaský: „Včera som bol pochovaný s tebou, Kriste, dnes
s tebou vstávam z mŕtvych.“ Do Jeruzalema prišli učeníci zrejme už za tmy, v noci, lebo cesta z Emauz mohla trvať dve
– tri hodiny. Boli však plní vnútorného svetla a radosti zo stretnutia so vzkrieseným Pánom. O čo väčšia bola ich radosť,
keď tam „našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: ʼPán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimono-
vi.ʻ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.“ (Lk 24, 33 – 35). Vydávanie svedectva
o stretnutí so živým Kristom sa zrazu premení na stretnutie s Ním samým: „Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred
nich a povedal im: ʼPokoj vám.ʻ“ (Lk 24, 36). Aký úžasný príklad toho, že liturgické anamnesis znamená vlastne sprítomne-
nie. Sám Kristus sa zjaví, sprítomní apoštolom, keď sa o Ňom vydáva svedectvo. Veď predsa On sám povedal: „Kde sú dvaja
alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18, 20)
Autenticky slávená liturgia vedie k misii
Liturgia, podobne ako synodalita nie je samoúčelná, ale je zameraná na misiu, ktorú Kristus zveril vo Svätom Duchu
Cirkvi. V stále aktuálnej apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi o ohlasovaní evanjelia v dnešnom svete (1975) svätý
pápež Pavol VI. napísal: „Úloha ohlasovať evanjelium je milosť a vlastné povolanie Cirkvi a vyjadruje jej pravú povahu. Cir-
kev je tu pre hlásanie evanjelia, t.j. aby zvestovala a učila slovo Božie, aby k nám cez ňu prišiel dar milosti, aby sa hriešnici
zmierili s Bohom a aby neustále obnovovala Kristovu obetu vo svätej omši, ktorá je pamiatkou jeho smrti a slávneho
vzkriesenia.“ Záverečný dokument Synody o synodalite (2024) k tomu dodáva, že tým, že sa Cirkev „približuje všetkým
bez rozdielu a že všetky miestne cirkvi a celá Cirkev hlásajú a učia, krstia, slávia Eucharistiu a sviatosť zmierenia, konkrétne
odpovedajú na Pánov príkaz hlásať evanjelium všetkým národom (porov. Mt 28, 19 – 20; Mk 16, 15 – 16). Tým, že synodalita
zhodnocuje všetky charizmy a služby, umožňuje Božiemu ľudu hlásať a vydávať svedectvo o evanjeliu ženám a mužom
na každom mieste a v každom čase, čím sa Cirkev stáva ʼviditeľnou sviatosťouʽ bratstva a jednoty v Kristovi, ktorú chce
Boh. Synodalita a misia sú úzko prepojené: misia osvecuje synodalitu a synodalita vedie k misii.“ Podobne by sme mohli
povedať, že misia osvecuje liturgiu a liturgia vedie k misii. Veď to nie kňaz, ale sám Kristus ústami kňaza povzbudzuje:
„V pokoji sa rozíďme.“
Obsahom misie Cirkvi je živý Kristus
Apoštol Pavol, nazývaný aj apoštol národov, vo svojom 1. liste Korinťanom hovorí: „ohlasujeme ukrižovaného Krista,
pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu
múdrosť.“ (1 Kor 1, 23 – 24). „Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera.“
(1 Kor 15, 14). Kristus je Božia múdrosť – Haghia Sophia, ktorej je zasvätený aj veľkolepý chrám, ktorý dal v Konštantino-
pole (dnešnom Istanbule) postaviť byzantský cisár Justinián v 6. storočí (dnes je to mešita). Božej múdrosti sú zasvätené
aj prvé slovanské kresťanské chrámy – v Kyjeve, či v Novgorode. Sám Kristus je tým, kto po svojom slávnom vzkriesení
posiela apoštolov na túto misiu: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa.“ (Jn 6, 57)
„Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu od-
pustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20, 21 – 23). „Choďte teda, učte všetky národy
a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami
po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 19 – 20).
ZÁVER
Skúsenosť stretnutia so vzkrieseným Kristom bola pre emauzských učeníkov taká silná, že sa neváhali v noci vydať na
cestu do Jeruzalema, aby tú radostnú zvesť ohlásili ostatným apoštolom. Ako o tom hovorili, sám Kristus zastal uprostred
nich a povedal im: „Pokoj vám.“ (Lk 24, 36). Ohlasovanie živého Krista sprítomňuje jeho samého ako toho, kto prináša
pokoj. Pokoj, ktorý spolu s radosťou a vďačnosťou pramenia z odpustenia hriechov a z daru večného života v Kristovi.
Sám Kristus posiela apoštolov i každého účastníka autentického stretnutia s Ním ako živým a životodarným v liturgii, aby
tento jeho pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť (Flp 4, 7) a ktorým je On sám (Ef 2, 14), ohlasovali všetkým tým, ktorí
to potrebujú.
LITERATÚRA:
BENEDIKT XVI.: Posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis (2010).
PAVOL VI.: Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi o ohlasovaní evanjelia v dnešnom svete (1975).
Svätá božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998.
Sväté písmo. Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1995.
Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, spoluúčasť, misia Záverečný dokument, 26. októbra 2024. In: https://www.synoda.
sk/downloads/ZAVERECNY_DOKUMENT_2024_Def.pdf (15. 4. 2025).