PERMANETNÁ FORMÁCIA ABSOLVENTOV TEOLOGICKÝCH FAKÚLT
doc. ThDr. Marcel Mojzeš, PhD.
TÉMA II: LITURGICKÁ FORMÁCIA MÁ BRAŤ OHĽAD NA TO, ČO ČLOVEK PREŽÍVA
ÚVOD
V dnešnej hektickej dobe riskujeme, že v procese liturgickej formácie zabudneme brať ohľad na to, čo človek prežíva.
Ak však liturgická formácia naozaj vychádza z toho, čo robí Boh, tak práve záujem o človeka a o to, čo prežíva, je prvým
krokom prototypu novozákonnej liturgie, ktorý nachádzame v skúsenosti emauzských učeníkov v 24. kapitole Lukášovho
evanjelia a o ktorom hovorí aj svätý pápež Ján Pavol II, vo svojom apoštolskom liste Mane nobiscum Domine (2004).
Boh zostupuje
Už v Starom zákone, v knihe Exodus čítame o Božom zostupovaní (gr. katabasis), aby sa priblížil k človeku. Boh hovorí
Mojžišovi z horiaceho kra: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte, a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov,
Viem o jeho utrpení. Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z moci Egypťanov a vyviedol ho z tej krajiny do krajiny
krásnej a priestrannej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom…“ (Ex 3, 7 – 8). Boh vidí, počuje a vie o utrpení človeka.
O Božom zostupovaní k človeku sa spieva aj Jeruzalemskej utierni, ktorá sa v byzantskej tradícii slávi na Veľkú sobotu:
„Zostúpil si na zem, aby si spasil Adama, a keď si ho nenašiel na zemi, Vládca, až do podsvetia si ho zostúpil hľadať.“ Svätý
Efrém Sýrsky v jednom zo svojich hymnov píše: „Ten, ktorý povedal Adamovi: ʼKde si?ʻ (Gn 3, 9), vystúpil na Kríž, aby hľadal
toho, ktorý sa stratil. Zostúpil do podsvetia volajúc: ʼPoď, teda, môj obraz a moja podobaʻ“.
Boh v Kristovi kráča spolu s človekom
Kristus zostupuje, aby sa priblížil k človeku, aby kráčal spolu s ním a aby ho napokon priviedol späť k Otcovi. Ježiš
sa približuje k dvom svojim učeníkom, aby s nimi zladil svoj krok (ako pri tanci) a zároveň sa zúčastnil na ich rozhovore.
O tom, že Boh „zlaďuje“ svoj krok s krokom človeka, nádherne píše aj sv. Ján od Kríža, podľa ktorého zasnúbenie Boha
s dušou človeka sa uskutočňuje krokom duše (al paso del alma), a teda postupne (poco a poco). Ježiš zladí svoj krok s kro-
kom učeníkov a pýta sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“ V tejto otázke je vyjadrený veľký záujem Boha o človeka.
O to, čím človek žije, čo ho trápi, čím sa zaoberá, na čo myslí, o čom rozpráva. Božia iniciatíva stojí aj na počiatku akejkoľ-
vek kresťanskej liturgie. Táto Božia iniciatíva začína záujmom o človeka. Ako povedal svätý pápež Pavol VI.: „liturgia je vždy
pre ľudí, a nie ľudia pre liturgiu.“ Tieto slová potvrdil aj svätý Ján Pavol II, keď vo svojej prvej encyklike Redemptor hominis
jasne napísal, že prvou a hlavnou cestou Cirkvi je človek: „Prvá cesta, po ktorej musí ísť Cirkev pri plnení svojho poslania,
je celý človek v celej pravde svojej existencie, svojho osobného a zároveň aj spoločenského a sociálneho bytia – v rámci
svojej rodiny, v rámci toľkých rozličných spoločenstiev a prostredí, v rámci svojho národa alebo ľudu…, v rámci celého
ľudstva. Človek je prvou a hlavnou cestou Cirkvi, cestou, ktorú určil sám Kristus.“
V snahe dať učeníkom priestor vyjadriť, čo prežívajú a čo ich trápi, Ježiš pokorne ustupuje do úzadia a tvári sa, akoby
o ničom nevedel, hoci udalosti, o ktorých sa učeníci cestou rozprávajú, sa ho priamo týkajú. Pokorné ustúpenie do úzadia
je súčasťou Božieho plánu spásy, je prejavom jeho kenosis, zrieknutia sa seba samého, o čom píše sv. apoštol Pavol v Liste
Filipanom: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale
zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za člo-
veka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré
je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával:
ʼJežiš Kristus je Pán!ʻ na slávu Boha Otca.“ (Flp 2, 5 – 11).
Odpoveď človeka na Boží záujem
Emauzskí učeníci povzbudení Kristovým záujmom mu vypovedia, vyznajú, čo ich trápi, čo majú ma srdci. Pozvaním
k takémuto úprimnému vyznaniu je aj prvá každodenná antifóna v byzantskej tradícii, ktorý začína druhým veršom 91.
žalmu, ktorý v cirkevnej slovančine znie: „Blaho jesť ispovidatisja Hospodevi…“, čo by sa dalo preložiť ako „Dobré je vy-
znávať sa Pánovi…“ Cirkevnoslovanské sloveso ispovidátisja (vyznávať sa), pochádza z hebrejského slovesa yadah, ktoré má
dva významy: vyznávať Božiu dobrotu a zároveň vyznávať svoju hriešnosť. Jedno bez druhého naplno nejde. Nemožno
naplno vyznávať Božiu dobrotu bez toho, aby človek priznal svoju vlastnú malosť, hriešnosť a nedostatočnosť. A takisto
nemožno naplno vyznať svoju hriešnosť bez toho, aby to bolo vyznané v kontexte Božej dobroty a milosrdenstva. Kon-
krétnym príkladom tohto dvojitého významu slovesa vyznávať je modlitba troch mládencov v ohnivej peci z knihy proroka
Daniela (Dan 3, 26 – 45).
Ďalším spôsobom, ako byzantská liturgia pobáda človeka otvoriť sa Kristovi, sú opakované výzvy na záver ekténií:
„sami seba, druh druha i celý náš život Kristu Bohu oddajme.“ Podobne znie začiatok modlitby počas ekténie pred mod-
litbou Otče náš: „Milujúci Pane, zverujeme ti celý svoj život i svoju nádej…“. Ide o totálne, úplné odovzdanie celého života
Kristovi. Motiváciou k tomuto odovzdaniu má byť príklad Bohorodičky i všetkých svätých „Presvätú, prečistú, preblaho-
slavenú a slávnu Vládkyňu našu Bohorodičku Máriu, vždy Pannu i všetkých svätých spomínajúc…“ Okrem príkladu svätých
je však prvotným motívom takéhoto konania človeka konanie Boha, ktorý ako prvý vo svojom Synovi odovzdal sám seba
i celý svoj život človeku. Človek je schopný naplno odovzdať sa Bohu len ako odpoveď na lásku, s ktorou mu Boh v Kris-
tovi dáva sám seba.
Cirkev sa zaujíma o potreby človeka
Nasledujúc príklad Ježiša Krista aj samotná Cirkev prejavuje záujem o konkrétneho človeka a o to, čo prežíva. Ako
hovorí pastorálna konštitúcia Gaudium et spes o Cirkvi v súčasnom svete: „Radosti a nádeje (lat. gaudium et spes), žalosti
a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádeja-
mi, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach.“
ZÁVER
Autentická liturgické formácia vychádza z toho, ako ju začína sám Boh v osobe Ježiša Krista pri stretnutí s emauzský-
mi učeníkmi: berie ohľad na človeka a na to, čo prežíva. Sám Ježiš pozýva človeka v liturgii, a nielen v nej, aby mu otvoril
a odovzdal celý svoj život. Podobne ako Kristus potrebujeme v procese liturgickej formácie brať ohľad aj na to, ako kňa-
zi i ostatní veriaci prežívajú samotnú liturgiu. Boží záujem o človeka a o jeho spásu sa vo svetle konštitúcie Gaudium et
spes skrze Cirkev prenáša na všetkých ľudí. Lebo Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu.“ (1 Tim 2, 4)
LITERATÚRA:
DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Konštitúcia Gaudium et spes o Cirkvi v súčasnom svete (1965).
JÁN PAVOL II.: Apoštolský list Mane nobiscum Domine (2004).
JÁN PAVOL II.: Encyklika Redemptor hominis (1979).
Svätá božská liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998.
Sväté písmo. Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1995.