PERMANETNÁ FORMÁCIA ABSOLVENTOV TEOLOGICKÝCH FAKÚLT
doc. ThDr. Marcel Mojzeš, PhD.
TÉMA I: LITURGICKÁ FORMÁCIA ZAČÍNA OD BOHA
ÚVOD
V procese permanentnej formácie často zaznieva otázka: komu na tom záleží? Kto ma do toho pozýva? Biskup?
Protopresbyter či dekan? Kňaz, ktorý je za to v eparchii či diecéze zodpovedný? Dokumenty Cirkvi? Niekedy môžeme
zachytiť aj tvrdenie, že protagonistom permanentnej formácie má byť sám kňaz (ak sa jedná o permanentnú formáciu
kňaza). V permanentnej formácii kňaza ako aj v širšom zmysle v permanentnej formácii absolventov teologických fakúlt je
však dôležité zdôrazniť, že hlavným protagonistom tejto formácie je sám Boh. Jemu najviac záleží na tom, aby sa človek
ustavične formoval, a to aj v oblasti liturgie a liturgickej teológie.
Otec hľadá takých ctiteľov
Božia iniciatíva ako počiatok autentického liturgického slávenia je vyjadrená už v Evanjeliu podľa Jána, keď sa Ježiš
stretne so samaritánkou a ona začne riešiť „liturgickú otázku“ – na ktorom mieste sa treba klaňať Bohu: „Naši otco-
via sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ (Jn 4, 20). A Ježiš jej
neodpovedá spôsobom „tu“, alebo „tam“ sa treba Bohu klaňať, akoby išlo len o vonkajšie miesto, ale ponúka odpoveď
v hlbšom zmysle: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme.
Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už
je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov.“ (Jn 4, 21 – 23).
Ježiš zdôrazňuje, že sám Otec hľadá takých ctiteľov, ktorí sa mu klaňajú „v Duchu a v pravde“.
Želanie Matky Cirkvi
Matka Cirkev chce ostávať v jednote s vôľou a činnosťou Boha Otca. To je to najlepšie, čo môže chcieť aj pre svoje
deti. A dobrá matka chce pre svoje deti len to najlepšie. Preto v liturgickej konštitúcie Sacrosanctum Concilium II. vatikán-
skeho koncilu čítame: „„Matka Cirkev si veľmi želá, aby všetci veriaci boli vedení k plnej, uvedomelej a aktívnej účasti (lat.
participatio actuosa) na liturgických sláveniach, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie a ktorá je pre kresťanský ľud… na
základe krstu právom a povinnosťou.“ (SC 14).
Pápež Benedikt XVI. sa pýta: „Ale v čom vlastne spočíva táto aktívna účasť? Čo treba pritom robiť?“ A hneď konšta-
tuje: „Bohužiaľ, toto slovo sa prirýchlo pochopilo vo vonkajšom zmysle a z toho chápania sa odvodilo, že je nevyhnutné
všeobecné „účinkovanie“, ako keby musel čo najväčší počet zúčastnených a čo najčastejšie vstupovať do liturgickej
činnosti.“ O akú aktivitu (lat. actio) vlastne v liturgii ide, sa dozvedáme z najdôležitejšej liturgickej modlitby, ktorou je eu-
charistická modlitba kňaza, ktorú sa modlí v mene celého liturgického zhromaždenia. V tejto modlitbe, hovorí Benedikt
XVI., „dochádza k tomu, že ľudská actio ustupuje do úzadia a ponecháva priestor pre actio divina, pre Božie konanie…
Samotnou „akciou“ liturgie, na ktorej sa všetci účastníme je vlastne Božie konanie.“ „Jedinečnosť eucharistickej liturgie
pozostáva práve v tom, že Boh sám koná a že my sme vtiahnutí do tohto Božieho konania.“ Aktívna účasť v liturgii (par-
ticipatio actuosa) teda znamená účasť človeka na Božej činnosti (actio Dei). Podľa Benedikta XVI. „v konečnom dôsledku
rozdiel medzi činnosťou Krista a našou činnosťou má byť zmazaný, má ostať jediná činnosť, ktorá je zároveň jeho aj
naša, naša preto, lebo sme s Ním jedno telo a jeden duch. Osobitosť kresťanskej eucharistickej liturgie spočíva práve
v tom, že sám Boh koná a že my sme zapojení do tohto Božieho konania. S ohľadom na to všetko ostatné je druhoradé…“
Začínať od Božej túžby
Apoštolský list Desiderio desideravi pápeža Františka o liturgickej formácii Božieho ľudu začína slovami, ktoré sú
prevzaté z Lukášovho evanjelia: „Veľmi som túžil jesť s vami veľkonočného baránka (gr. pascha) skôr, ako budem trpieť.“
(Lk 22, 15). Pápež František zdôrazňuje túto Božiu túžbu opakovane: „Nikto si nezaslúžil miesto na tejto večeri, všetci
boli pozvaní, či skôr pritiahnutí Ježišovou vrúcnou túžbou jesť s nimi túto veľkonočnú večeru (gr. pascha)“. Ide o jeho
nekonečnú túžbu „obnoviť s nami spoločenstvo, ktoré mal od počiatku v pláne“. „Ešte prv, ako sme odpovedali na jeho
pozvanie – už oveľa skôr – existovala jeho túžba po nás: možno si to ani neuvedomujeme, ale zakaždým, keď ideme na
svätú omšu, hlavným dôvodom je to, že nás priťahuje jeho túžba po nás. Možná odpoveď z našej strany a tá najnáročnej-
šia askéza spočíva ako vždy v odovzdaní sa jeho láske, v túžbe nechať sa k nemu pritiahnuť. Je isté, že každú našu účasť
na Kristovom tele a krvi si Kristus želal pri Poslednej večeri.“ Tieto slová pápeža Františka nás pozývajú začínať liturgickú
formáciu od Božej túžby.
ZÁVER
Môžeme byť vďační Bohu, že to s nami myslí vážne a že On sám ako prvý túži po našej liturgickej formácii, pretože
nás miluje a túži, aby sme čím viac a čím plnohodnotnejšie mali účasť na jeho vlastnom živote, ktorý sa nám sprostred-
kúva skrze liturgické slávenia. Našou úlohou je odpovedať na túto Božiu túžbu a Božiu iniciatívu. Tak, ako to vyjadril
apoštol Ján: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás.“ (1 Jn 4, 19). Vstúpenie do procesu permanentnej formácie
v oblasti liturgie a liturgickej teológie sa tak stáva odpoveďou na Božiu túžbu a iniciatívu ako aj napĺňaním vrúcneho
želania Matky Cirkvi.
LITERATÚRA:
FRANTIŠEK: Apoštolský list Desiderio desideravi o liturgickej formácii Božieho ľudu (2022).
DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Konštitúcia Sacrosanctum Concilium o posvätnej liturgii (1962).
RATZINGER, J: Duch liturgie. Trnava : Dobrá kniha, 2005.
RATZINGER, J.: Opera omnia. Vol. XI. Teologia della liturgia. Città del Vaticano : Libreria Editrice Vaticana, 2010.
Sväté písmo. Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1995.